Niekedy sa návšteva vyvinie inak, ako očakávame. Nielen v ľudskom ale i psom svete. Hľa, tu je dôkaz. Nuž nedalo sa o tú palicu podeliť.. "Taká palica je len jedna na dvore! A vôbec, prečo by ju mala dostať práve Daira? Že je staršia? A ja som vyššia a nemám krivé uši!" Láskyplné bozkávačky vystriedal boj. Hysterický krik našej mamy bolo počuť hádam aj o päť domov ďalej. Zrúkla som na mamu, nech neziape, stačí že vreštia psy, potom na Režiséra, ktorý evidentne takúto situáciu zažil prvýkrát. Krvi by sa mu nedorezali, len čumel v úžase. Ale poslúchol, schmatol Dairu za zadné nohy a držal. Ja som chytila Elu a čakali sme na vhodný okamžik. Po chvíli čeľuste povolili a nám sa podarilo psy oddeliť. Obe si odniesli drobné zranenia a zopár stehov. Odvtedy prázdninujú oddelene. Pre pokoj v rodine. A v dedine. Treba ale uznať, že staffordšírsky teriér a československý vlčiak sú pomerne vyrovnaní súperi. Archives
0 Comments
Auto sme zaparkovali na parkovisku pri seniorskom dome v Kučišdorfskej doline a vydali sme sa po zelenej. Trikrát som sa vrátila vymeniť vodítko. Postroj nechcela, zas sa hrbila. Tak je za obojok na lončke. Nech sa len skúsi sťažovať, že ju škrtím! Cesta je zarastená a na môj vkus málo značená, kedže som dokonale dezorientovací typ. Ešte aj tie suky vedia lepšie tú cestu odhadnúť. Aj bez mapy. Ale sme na zelenej teda stále, občas sa aj ukáže.. (medzitým 4 krát skontrolované podľa vynikajúcej aplikácie mapy.cz). Trasa pokojná až moc, na preplnenie turistami sa nemožno sťažovať. Stretli sme za prvú hodinu jedného človeka. Pri aute mal vyžínač. Kráčame ďalej. Na lúčke pri potoku sa vyhrievajú slepúchy. O sto metrov ďalej konečne voda bez hadov a tak sa psy spokojne chladia a slopú. Sedím a odpočívam, hľadám značku.. tak sme sa konečne stratili! Hurá, môžeme sa ísť nájsť! Na hadej lúčke by sa žiadalo lepšie označenie, značka je až v lese a chodník je ťažko viditeľný. Traja jazdci: konečne poriadny rázcestník s tabuľkami! Máme za sebou 350 výškových metrov. Pri značke táboria skalolezci, predo mnou kráčajú dvaja tatkovia s deťmi. Ja, bradáč a československý vlčiak fučíme v lístí. Cyklista!!! Ako sa sem dostal? Ale už nevládze, tak som pokojnejšia. Kamene sa valia a hluk. Po chvíli asi 10- členná skupina dorastencov v sprievode troch dospelých "dozorcov". Mondokujú na celý les. Sme ešte stále v Karpatoch? Zachránila to najmladšia účastníčka tejto hlučiacej skupiny. Prišla sa pozrieť na Elinu a doniesla mi cukrík čo lepí zuby. Zlatá. Všetci tu hľadajú výhľad na skaly. Asi vedia viac ako ja. Vrchol výletu - vyhliadková veža Veľká homoľa: Vstup na vlastné riziko a v obmedzenom počte. Skupinka seniorov v prístrešku vybaľuje lepeňáky a neveriacky sleduje, ako sa trepem na vežu s dvomi psami. Bože, to je krása! I keď je tu veterno a stavba sa trošku kýve. Parádny zážitok! Naspäť k autu ideme inou trasou. Je super, keď sa dá vrátiť inakšie. Nemusíme sa nutne strácať a stále spoznávame nové. Archives |
Ida Furiková &
Elektra z Blatnických vinic Písačky o vlčiakoch, o psoch, o prírode, o cestovaní.
O zážitkoch z chovateľskej stanice z Iduškinej farmy. |