Kúpila som nám kolobežku. Staršiu, cez inzerát. Opantaná predstavou, ako dve slobodné duše s vetrom o preteky brázdia ulice mesta či petržalskú hrádzu. Krásny súzvuk pohybu a spokojnosť na oboch stranách. - To bola vízia. Dnes som ju po krátkom teste u nás na asfaltovom ihrisku, prvýkrát zobrala aj s Tinou von. Reku, idem na stanicu vybaviť lístky, pes sa prebehne, bude sa socializovať, ja si vybavím svoje a všetko bude super. Vychystala som sa teda aj s batohom, flexi vodítkom, ktoré bolo upevnené o batoh vo výške pása – to predsa musí fungovať! To určite.. Už pri východe ma strhla skoro zo schodov, ale začiatky nebývajú ľahké, všakže. Ideme ďalej. Hrdo som sa niesla cez prechod, v jednej ruke vodítko, pes pri nohe, v druhej ruke kolobežka, všetky oči na nás. Cesta cez námestie bola spočiatku jednoduchá, až kým Tina nezačala „tanec vlka s kolobežkou“. Zo päťkrát ma omotala tým blbým lankovým vodítkom aj s kolobežkou dokopy. Tak zastaviť, rozmotať a pokračovať. Medzitým dávať pozor na výtlky, zámkovú dlažbu a holuby, ktoré sa Drahá zakaždým snaží uloviť. Nemusím vravieť, že už som začínala byť dosť nervózna aj zo psa a aj zo seba, že čo to bol za nápad. Pod stanicou nám to chvíľu aj šlo, v tom prudko zastala zohla sa a pred vstupom do nejakej firmy vyložila na chodník raňajky. Tak to bola čerešnička! Ešteže ma moja predvídavosť poslala pred cestou vziať tie papierové vrecká, ktorými sa tieto riedke záležitosti dajú akotak pozbierať. Ale tak došli sme na stanicu, vybavili, čo bolo treba, na spiatočnej ceste si dali obed v parku.. Trocha sme sa obe upokojili a zakopali vojnovú sekeru. Vydali sme sa na kolobežke domov. Už už sa vracala moja predstava pohodového kolobežkovania s vlkom, keď ma Tina doslova vytrhla zo sna, snažiac sa uloviť holuba, ktorý jej, ako vždy, uletel spred nosa. Chvalabohu som to ustála. Posledných 300 metrov už sa nič dramatické nestalo. Doma spokojne obsadila tulivak a je pokoj. Kolobežka visí na svojom mieste a ja dumám, či ich nabudúce venčiť spoločne alebo radšej zvlášť.. Archives May 2017
0 Comments
Prihlásili sme sa s Tinou do školy. 3 mesačný výcvikový kurz pre šteniatka. Už je to dávno, čo som chodila so psom na cvičák, ale veľmi ma to vtedy bavilo. Máme to aj blízko z bytu, takže keď sa konečne presťahujeme, bude to fajn. Boli sme teda prizvané na úvodnú individuálnu konzultáciu. Tinuška je v cudzom prostredí stále neistá, čo na nej bolo samozrejme vidno. Tréner nás pozorne sledoval, ako cvičíme, ako sa učíme a ako Tina reaguje na cudzie osoby a psy. Po čase usúdil, že je na svoj vek prehnane ostražitá. Debatujeme o možných príčinách a keď zistil že stále býva s Elou, rázne zavelil: „Okamžite oddeliť od matky! Teda, ak je to možné“ - dodal. Prišlo mi to trochu kruté, chúďatko vĺčatko od mamičky preč. Ale chápem dôvody, všetko mi bolo vysvetlené. A keď nechcem, aby z nej vyrástol umrnčaný mamkin cecek, musí z domu čím skôr preč. Šteniatko si má budovať sebavedomie a nie sa spoliehať na rodičovské chlácholenie. Trénera som ubezpečila, že v byte už budeme bývať bez Ely. Konieckoncov, to by už bolo na mňa asi fakt veľa. Dohodli sme, čo a ako, a už sa tešíme na prvý tréning v skupine. Archives May 2017 Vychystali sme sa skoro ráno, čakala nás dlhá cesta. Cesta, ktorá trom šteniatkam navždy zmení život. Počasie bolo naozaj zimné, na skle nám mrzla aj voda z ostrekovača a mamine superauto začalo kúriť až za hranicami. Po počiatočnej kolízii na prvej pumpe, kde sme vyhodili jednu kopu strávených a jednu nestrávených granúl, psíčky pokojne spali v košíku aj mimo neho. O necelé tri hodiny sme dorazili na miesto prvého stretnutia. Malí Smradi spôsobili medzi pozorovateľmi nemalý rozruch. Viacero ľudí sa pristavilo a obdivovalo malé vĺčence, ktoré so záujmom skúmali okolie. Prvé dnešné zoznámenie a prvé lúčenie zároveň. Pokračujeme ďalej. O dve hodiny miesto druhého stretnutia. V predstihu dorazili ďalší noví majitelia a tak sa nečakane skoro lúčime s ďalším vĺčkom. Veľká radosť nových majiteľov, úsmevy a priateľské podanie rúk. Vybavenie formalít a ďalšie lúčenie. Poslední dohodnutí meškali. 10 minút, 15 minút.. Pri aute sa zastaví mladá rodina a naradostene obdivuje posledné vĺčatko. „Super, už sú tu! Akí sú zlatí!“ - teším sa pri pohľade do spätného zrkadla. „Akú skvelú rodinu bude psíček mať!“ Vystúpim z auta, predstavím sa, no meno pána v čiernej bunde mi akosi nesedí.. Po krátkom medzinárodnom dialógu zisťujeme, že sa jedná o nedorozumenie a rodinka si len chcela pozrieť šteniatko menej známej rasy.. Zasmejem sa a trochu mi je ľúto za týmito príjemnými ľudmi. Nuž čakáme ďalej.. Telefón nedostupný, čo sa dá robiť? Starší a skúsenejší prehovoril: „No čo, budeme čakať.“ Po pol hodine prichádza čierne auto, bez váhania parkuje hneď vedľa nás. Rozpačité úsmevy vystriedajú početné ospravedlnenia. Vybavíme papierovačky a na rozlúčku dostávame darčekovú tašku plnú mandaríniek. Na záver nečakane mohutné objatia a temer až dojemná detská radosť. Tak. A sú preč. Zamávame na pozdrav a vydáme sa na cestu späť. V tichu si v hlave premietam celý dnešný deň. Ľudí, s ktorými sme sa stretli a ktorí sa stali novými pánmi mojich odchovancov. Namiesto smútku cítim radosť, a mám pocit, ze o šteniatka bude dobre postarané. Že títo ľudia vedia, čo chcú, poznajú toto plemeno, majú skúsenosti a psíci sú teda na najlepšej ceste stať sa zodpovendnými spoločníkmi ľudskej rasy. Rovnako ako prvé dve odídené majú vedľa seba skúsených chovateľov, ktorí vedia, do čoho idú. Tak šťastný život, Smradi! :) Rejži o nás napísal: Iduška vĺčatká miluje. Kontroluje ich zdravotný stav, pomazná sa s nimi, aby im nebolo smutno, a veľmi pozorne sleduje každú zmenu. Rast, sfarbenie srsti a správanie. Teší sa z toho, ako sa pomaly prejavuje ich charakter. Hovorí: „Tesinka je od začiatku hravá a kontaktná, Celestína sa nebojí a behá po celom dvore, Carmen bude parádnica...“ Niekedy si ich predstavuje, ako budú vyzerať o rok. Krásne vĺčky na výstavách, s vyfarbenou maskou, a fantastickým držaním tela. Ako ich budú rozhodcovia a majitelia milovať. „Už by som ich chcela vidieť na súťaži, keď už budú veľké.“ - dodáva s úsmevom. Pripomína mi to citát od Karla Čapka: „My, zahradníci, žijeme jaksi do budoucnosti; kvetou-li nám růže, myslíme na to, že příští rok nám pokvetou ještě líp; a za nějakých deset let bude z tohohle smrčku strom - jen kdyby už těch deset let bylo za mnou'. Chtěl bych už vidět, jaké budou ty břízky za padesát let. To pravé, to nejlepší je před námi. Každý další rok přidá vzrůstu a krásy. Zaplať Pánbůh, že už zase budeme o rok dál." Tak si hovorím, kiežby šteniatka ich noví majitelia mali rovnako radi. Nech sa psíci nepozerajú na svet iba cez mreže koterca. Hm, život si ale plynie tak, ako sa mu zachce. Snažíme sa teda vĺčikov pripraviť, ako najlepšie vieme. A kým pôjdu k novým majiteľom, ešte ich nežne pohladí a skontroluje všímavým okom chovateľky. Archives December 2016 „Keď budú takto škriabať, nadobro ich prestanem kŕmiť!“ - vyhlásila ráno Elektra a otrčila nám cecky. Niežeby ich ešte stále veľkoryso kojila, každopádne glgnúť im ešte občas dá. Pokým nedriapu. Pochopili sme. Naložili sme teda šteniatka do košíka a prichystali všetko potrebné. Pri skracovaní pazúrov treba byť veľmi opatrný, strihá sa iba ostrý konček. V hrubšej časti má pazúrik živé jadro, ktoré pri zastrihnutí bolí a krváca. Rejži bol prichystaný asistovať, za úlohu mal pridŕžanie neposedných šteniatok. Na naše prekvapenie však vĺčatká ukážkovo spolupracovali, nechali si úplne v kľude ostrihať pazúriky na predných i zadných labkách. Iba do jedného pazúra zo 126 som zastrihla - na zadnej nohe našej Celestíny! Až ma to zabolelo. Náramne sa ľutovala! Na celý dom! Stratila kvapku krvi, s krikom sa demonštratívne skryla za kôš s drevom. Po príchode Fany však úplne zabudla, prečo sa hnevá a okamžite sa jej zavesila na fúzy. Kedže Rejžiho asistenciu sme nakoniec nepotrebovali, zoznamoval sa zatiaľ s mojím fotoaparátom a komentoval psiu manikúru: „Pokojne si ležkajú v náručí a bez pohybu a mrnkania si nechajú ostrihať pazúriky. Absolútne odovzdane a s dôverou. Ostatné ležia v košíku a pozerajú na dianie okolo. Perfektne sa fotia. Sú ozaj pokojné. Zvyčajne, keď ich fotím, sú ako živé striebro a je zložité urobiť nerozmazaný záber.“ Archives December 2016 Pýtali sme sa ich spoločne, pýtala som sa sama. Elektra iba hľadela, čo od nich chceme. „Chceme predsa vedieť, ktorá je naša Celestínka!“ Ela otázku evidentne pochopila, lebo večer začali manévre. Vybrala fenečku a šup s ňou pod schody. V pyžame som sa nadrapovala, aby som šteniatko vytiahla spoza drevenej bedne a letných pneumatík. Vrátila som ju medzi súrodencov a Ela si k nim ľahla. Do pol hodiny bolo počuť piskot. A hľa, Ela opät s tou istou fenkou pod schodami. Vyprostenie sa zopakovalo. Keď to zopakovala v noci tretíkrat, hovorím si: „Okej, tak si vybrala.“ Celestínka dostala na druhý deň malý ružový obojok. Aby ju spoznala aj Sestra. Archives November 2016 Rejži nám prišiel na pomoc. Teda na pomoc, my to tak veľkoryso voláme, ale je fakt, že on sa na šteňule proste rád díva. Ako spia a mrnčia a vrčia na seba. Ale pomáha ako vie, najmä pri pravidelných fototermínoch. Kým som chystala jedlo pre ostatné psy, bol ich potichu pozorovať: „Elektra ma ráno najskôr oňuchá, oblizne a napokon pustí k šteniatkam. Ešte spia. Ležia jedno na druhom a spokojne snívajú svoje šteniatkovské sny. Eluška strčí medzi ne nos a porozhadzuje ich po celom pelechu. Pootvárajú očká a vrhnú sa na ňu ako hladné vlky. Keď sa najedia, skontroluje každé šteniatko. Pekne ho očistí jazykom a nechá spať.“ Archives November 2016 Elina už malých začína s jedlom trochu obmedzovať. Na pár chvíľ ich nechá prisatých, a už od nich uteká. Dnes som pochopila prečo. Pri pravidelnej kontrole a dávke šteňacích nežností sa mi malý blonďák prisal na bradu tak silno, až mi celá sčervenela. „Mrňúsom začali rásť zúbky. Tak skúšajú, ako ich používať. Stačí nevinná hra a už to cítiť. Záhradkáris sa išla po práci pomaznať s krpcami. Po chvíli počujem bedákanie a smiech. Skúmam, čo sa dele. Mrňús využil príležitosť - ako správny vlk. Len čo bol priložený k líčku, v momente sa prisal na Záhradkáris a po zuboch jej tam ostala značka. Chudátko - prvá obeť malého dravca.“ Došlo nám, že keď nechceme, aby Eline odhryzli všetky bradavky, je načase začať s prikrmovaním.. „Aha vĺčiky, dobrá kašička, vyskúšajte! - Urobili sme prvú kašičku pre šteniatka. Ešte také nepapali. Keď sme im priniesli tanierik, nevedeli, ako sa jedlo papá. Skúšali ho nasávať ako mliečko. Nešlo to. Papuľky zababrané a šteniatka hladné.“ Po desiatich minútach sme mali kašu všade. Na rukách, na nohách, na šťeňatách, na dlážke.. Skúsime zase zajtra. Archives November 2016 Prišiel nás navštíviť Režisér. Elektra sa náramne tešila a keďže už na malých tak nevisí, zobrali sme ju na krátku prechádzku. „Chýba jej sloboda, pobehať si po poli, ponaháňať a loviť myšky. Hneď je spokojnejšia. Od radosti mi oblízla tvár aj okuliare.“ Večer mi pomohol šteniatka nafotiť. Pekne po jednom. Všimli sme si, že na fotkách sú rozdiely medzi nimi oveľa čitateľnejšie. Chvíľu sme sa pozerali, ako zaspávajú. „Krpci majú hebkú jemnú srsť. Krásne voňajú. Ale divokú krv v sebe nezaprú. Okrem šteniatkovského mrnkania dokážu už celkom verne zavýjať a vrčať ako vlk – hoci iba zo sna.“ Archives November 2016 Elina je úžasne starostlivá. Detičky majú všetko potrebné k dispozícii. Zatiaľ toho nie je veľa, ale potrebujú to stále. Stačí, aby jedli, spali a boli čisté. Keby tento blog písala Ela, bolo by to isto samé: koľko spapali, ako kakali a či dobre spali. Ani sa nečudujem, veď je s nimi temer nonstop. Nič iné ju nezaujíma. Iba čo vyjde na dvor na potrebu a už sa hrnie naspäť. Známe „Ani pes sa rýchlo nevys..e“ v tomto prípade vôbec neplatí. Vyvenčí sa za minútu a už si ich stráži. Hrdá mamička sa pritom tvári nadovšetko dôležito. Veď ona nemá čas! Na žiadne vychádzky, hranie a iné a somariny. Je predsa zaneprázdnená! Akoby to ani nebola ona, čo Režiséra asi pred mesiacom "kruto napadla", roztrhala mu sveter a oblizla okuliare (Samozrejme z lásky!-pozn.aut.). Archives November 2016 |
Ida Furiková &
Elektra z Blatnických vinic Písačky o vlčiakoch, o psoch, o prírode, o cestovaní.
O zážitkoch z chovateľskej stanice z Iduškinej farmy. |