Rejži o nás napísal: Iduška vĺčatká miluje. Kontroluje ich zdravotný stav, pomazná sa s nimi, aby im nebolo smutno, a veľmi pozorne sleduje každú zmenu. Rast, sfarbenie srsti a správanie. Teší sa z toho, ako sa pomaly prejavuje ich charakter. Hovorí: „Tesinka je od začiatku hravá a kontaktná, Celestína sa nebojí a behá po celom dvore, Carmen bude parádnica...“ Niekedy si ich predstavuje, ako budú vyzerať o rok. Krásne vĺčky na výstavách, s vyfarbenou maskou, a fantastickým držaním tela. Ako ich budú rozhodcovia a majitelia milovať. „Už by som ich chcela vidieť na súťaži, keď už budú veľké.“ - dodáva s úsmevom. Pripomína mi to citát od Karla Čapka: „My, zahradníci, žijeme jaksi do budoucnosti; kvetou-li nám růže, myslíme na to, že příští rok nám pokvetou ještě líp; a za nějakých deset let bude z tohohle smrčku strom - jen kdyby už těch deset let bylo za mnou'. Chtěl bych už vidět, jaké budou ty břízky za padesát let. To pravé, to nejlepší je před námi. Každý další rok přidá vzrůstu a krásy. Zaplať Pánbůh, že už zase budeme o rok dál." Tak si hovorím, kiežby šteniatka ich noví majitelia mali rovnako radi. Nech sa psíci nepozerajú na svet iba cez mreže koterca. Hm, život si ale plynie tak, ako sa mu zachce. Snažíme sa teda vĺčikov pripraviť, ako najlepšie vieme. A kým pôjdu k novým majiteľom, ešte ich nežne pohladí a skontroluje všímavým okom chovateľky. Archives December 2016
0 Comments
„Keď budú takto škriabať, nadobro ich prestanem kŕmiť!“ - vyhlásila ráno Elektra a otrčila nám cecky. Niežeby ich ešte stále veľkoryso kojila, každopádne glgnúť im ešte občas dá. Pokým nedriapu. Pochopili sme. Naložili sme teda šteniatka do košíka a prichystali všetko potrebné. Pri skracovaní pazúrov treba byť veľmi opatrný, strihá sa iba ostrý konček. V hrubšej časti má pazúrik živé jadro, ktoré pri zastrihnutí bolí a krváca. Rejži bol prichystaný asistovať, za úlohu mal pridŕžanie neposedných šteniatok. Na naše prekvapenie však vĺčatká ukážkovo spolupracovali, nechali si úplne v kľude ostrihať pazúriky na predných i zadných labkách. Iba do jedného pazúra zo 126 som zastrihla - na zadnej nohe našej Celestíny! Až ma to zabolelo. Náramne sa ľutovala! Na celý dom! Stratila kvapku krvi, s krikom sa demonštratívne skryla za kôš s drevom. Po príchode Fany však úplne zabudla, prečo sa hnevá a okamžite sa jej zavesila na fúzy. Kedže Rejžiho asistenciu sme nakoniec nepotrebovali, zoznamoval sa zatiaľ s mojím fotoaparátom a komentoval psiu manikúru: „Pokojne si ležkajú v náručí a bez pohybu a mrnkania si nechajú ostrihať pazúriky. Absolútne odovzdane a s dôverou. Ostatné ležia v košíku a pozerajú na dianie okolo. Perfektne sa fotia. Sú ozaj pokojné. Zvyčajne, keď ich fotím, sú ako živé striebro a je zložité urobiť nerozmazaný záber.“ Archives December 2016 Pýtali sme sa ich spoločne, pýtala som sa sama. Elektra iba hľadela, čo od nich chceme. „Chceme predsa vedieť, ktorá je naša Celestínka!“ Ela otázku evidentne pochopila, lebo večer začali manévre. Vybrala fenečku a šup s ňou pod schody. V pyžame som sa nadrapovala, aby som šteniatko vytiahla spoza drevenej bedne a letných pneumatík. Vrátila som ju medzi súrodencov a Ela si k nim ľahla. Do pol hodiny bolo počuť piskot. A hľa, Ela opät s tou istou fenkou pod schodami. Vyprostenie sa zopakovalo. Keď to zopakovala v noci tretíkrat, hovorím si: „Okej, tak si vybrala.“ Celestínka dostala na druhý deň malý ružový obojok. Aby ju spoznala aj Sestra. Archives November 2016 |
Ida Furiková &
Elektra z Blatnických vinic Písačky o vlčiakoch, o psoch, o prírode, o cestovaní.
O zážitkoch z chovateľskej stanice z Iduškinej farmy. |