Vrh C je na svete! Pôrod bol skutočne náročný. A veľmi dlhý. Elina však všetko napokon zvládla sama, i keď na nej bolo vidno značné vyčerpanie. Drobce pekne obriadila a dopriala si zaslúžený odpočinok. Budeme jej držať palce, aby sa čím skôr zotavila. Archives October 2016
0 Comments
Elina sa viditeľne zväčšuje. Výhodné je, že sa aj rýchlo unaví, a najradšej drichme pred telkou. Otec nemá rád, keď jej dovolím spať vnútri, lebo „z nej urobím bytového gaučáka“. Tak to robím, keď nie je doma. On na to aj tak zakaždým príde, lebo Ela vždy všetko prezradí. Ráno sme sa vybrali na kliniku Lapvet na druhé sono vyšetrenie. V aute pekne ležala na sedadle, žiadne vymýšľačky. Už si na seba dáva pozor. Tentokrát pri vyšetrení ukážkovo spolupracovala. Asi sa bála, že ju opäť budem verejne ohovárať. Videli sme úplne jasne šteniatka natesno poukladané vedľa seba, ich maličké chrbtice aj bijúce srdiečka. Zdá sa, že je všetko v poriadku. Na záver výletu sme si dopriali krátku prechádzku jesennou Petržalkou, pokochali sme sa krásou tohtoročnej jesene a Elektre som spravila zopár fotiek do albumu budúcej mamičky. Archives November 2016 Dnes sme boli s Elou na klinike na vyšetrení kde sa potvrdilo, že Elina je V TOM! Hurá! Ja, ako hrdá chovateľka, som sa mocne vytešovala. Elina, čoby budúca mama, vystrájala ako malá. Asi si to tajomstvo chcela nechať pre seba. Ale neunikla nám! Na ultrazvuku sme videli najskôr jednu, potom dve, tri, štyri... skrátka viacero čiernych bubliniek s bielymi fazuľkami vo vnútri. Bolo mi vysvetlené, že to čierne je plodový obal s plodovou vodou a biela fazuľka je plod. V tomto štádiu už šteniatka bývajú lepšie viditeľné za predpokladu, že budúca mamička spolupracuje a nechá sa riadne vyšetriť. Keďže Elektra hysterčila, videli sme bubliny a fazuľky. Navyše, trochu rozmazané. No aj tak sa tešíme! A o dva týždne možno uvidíme viac. Archives October 2016 Hektické doobedie sa pozvoľna zmenilo na príjemnú prechádzku lesom. Farebnú jeseň bolo cítiť všade navôkoľ, jemný vánok hádzal žlté listy rovno pod nohy. Elektra spokojne lovila hraboše. Radšej nechcem vedieť, či ich ona naozaj chytí a aký je ich ďalší osud. Vlastne ani nemám šancu to zistiť. Celá akcia trvá iba pár sekúnd a ona sa hneď tvári, že sa nič nestalo. Ja som zatiaľ zbierala šišky z cestičky v listnatom lese. Možno sú zázračné! A v predzáhradke nám teraz vyrastie sekvoja. Archives October 2016 Asi chcela zavolať obuvníka, nech opraví mamine rozkúsané tenisky. „Doparoma! Ako s tým môžete telefonovať? Nedá sa s tým robiť!“ - nuž načala aj otcov telefón.. Hovorím si, nebudem im kaziť rannú kávu, počkám až to nájdu sami. Tak aj bolo. A bol krik. Tvárila sa, že ju to mrzí, ale že k daným predmetom nebol na stole žiaden manuál. Vysoké tenisky mali na šnúrkach uzol a dotykový displej nie je vôbec pet-friendly. Zďaleka to však nieje najväčšia škoda, ktorú kedy ten pes napáchal. Mali sme však pocit, že v tomto veku ju už také baviť nebude. Ale bavilo. Archives October 2016 Jana hlásila, že Fany má termín na očkovanie a aj Ela mi robí trochu starosti posledné dni. Napriek markízáckym výstrahám pred nekonečnými zápchami sme sa teda vydali do mesta. Chvalabohu, kým sme sa došuchtali, už bolo po rannej špičke a teda žiadne tragédie na ceste sa nekonali. „Vybavíme najskôr Fany“ Jana rozhodla. „Dobre“ vravím, no Fany v tom čase už bola učupená pod radiátorom a tvárila sa, že neexistuje. Na stole sa zvíjala, ani čo by ten stetoskop horel. Dobre, že mi na hlavu nevyliezla. „Koľko má rokov?“ „Pätnásť“ „Čože??“ „Tak čo, utratíme ju?“ (Nemiestny žart majiteľky o jej jej psovi vo výbornej forme. -pozn.red.) Fany sa nám po krátkom zápase, vykrúcaní a náreku podarilo zaočkovať. Ešteže sú tie vakcíny všetky v jednej injekcii.. Elektra zatiaľ potichu sledovala dianie v ordinácii, a keď došlo na ňu, prirodzene nebola veľmi nadšená. Medzičasom už chcela zdupkať so sympaťákom v klobúku, ktorý prišiel pre konzervy. Pochválil Elektru slovami: „Moja žena miluje tieto psy“. Asi preto mala pocit, že by sa s ním mohla nenápadne vytratiť. „Oukej, viem, že vám neujdem a že mi zas vezmete krv ako minule, ale najskôr chcem tú mäsovú tyčinku!“ Jana neváhala a vyhovela jej. Zobrali sme krv, aj výtery, aj sono spravili. Trochu sa bránila, ale zvládli sme to. Jana je skrátka perfektná! Rejži nás už čakal v meste, na pláne sme mali obed u Frederika, kam sa dá ísť so sučinami a fajne si posedieť. Cestou tam Ela dobre naložila na chodník plný ponáhľajúcich sa menežerov. Každý sa samozrejme díval, lebo na toho psa sa každý pozerá i keď mu zrovna nes... do cesty. Pešiu kolíziu sme urýchlene odstránili igelitkou z malackej zbierky. Potom prišla tá ozajstná tragédia! U Freda zatvorené! Môj žalúdok bez raňajok už skuvíňal na tri metre. Čo budeme robiť??? Režisérova duchaprítomnosť ma ohromila, ideme za roh na OZAJSTNÝ hamburger. Hurá!! To znamená naspäť na Dunajskú, kde sme pred pár minútami zažili drobné faux pas a šup ho do bistra unas. Príjemná obsluha nás usadila na hornom poschodí. Krásny a rýchly, akurátne upravený poriadny kus hovädziny, šalát a zelerové hranolky. Yes! Ela a Fany preglgli naprázdno a ľahli si pod stôl. Výborný výlet, výborný obed, výborná káva u Coffee Brothers! Parádny deň! Archives October 2016 "Ak máte chuť na peknú prechádzku, navštívte Pustý hrad." Tak znelo odporúčanie od Mira a Júlie, Cézarovych páničkov. OK, vravím si, rada sa prejdem, i keď máme pred sebou ešte cestu domov a včerajšie stretnutie s priateľmi po troch rokoch bolo viac ako náročné. Presne podľa pokynov, dorazili sme na malé parkovisko pod lesom. Turistická tabuľka ukazovala na kopec "40 minút". Vravím si: "Kde je tých 15 minút čo spomínali?" Ale čo, ideme, pekné počasie je tak čo. Vyjdem po tretiu serpentínu, hneď som si spomenula na všetky nápoje zo včera. Na lavičke sedí mladý otecko s dvoma malými deťmi. Obzriem sa dozadu, celá rodina, dospeláci, deti, psy.. Tak ale keď oni to zvládnu, neotočím sa tu pri štarte! Ela síce nebola nadšená, asi mala iné plány, nuž ale ako pes asi nemá na výber. Pomalým krokom sme sa striedavo predbiehali s tatkom so synom na chrbáte a dcérou, ktorá sa už Ely nebála. Trochu sme podcenili zásoby vody, po ceste a ani hore na hrade nie je ani studnička ani potok. Ani bufet, a ani toalety. Zjedla som pomačkanú horalku z kabely, Ela sa musela uspokojiť s tieňom pod baranidlom. Ale výhľad krásny! Aj hrad, teda vlastne hrady dva! Aj informačné tabule, aj koše a lavičky! Myslím, že nakoniec aj Elektre sa páčilo, i keď bola na začiatku uhundraná. Veľmi pekné miesto, vrelo odporúčame! ArchivesHurá hurá! Elektra mala rande. Tentokrát v Lieskovci pri Zvolene. Na R1 už bola trochu netrpezlivá, ale myslím, že po stretnutí s (nami) vyvoleným Cézarom Vlčí démon alias Brixom, mi tú otravnú cestu odpustila. Musím povedať, že psy to v tomto ozaj majú jednoduché. Aspoň na pohľad. Páničkovia ich dovezú aj odvezú, zariadia, aby nemuseli bojovať s ostatnými psami (ako ich predkovia). Obrovské "sympatie" zariadili, že po pol hodine bolo po všetkom. Tak už len čakať. Ubytovali sme sa v príjemnom penzióne Zlatý dukát vo Zvolenskej Slatine. Hoci sme prišli dosť neskoro a v reštaurácii mali plánovanú akciu, umožnili nám pohodlne prenocovať a dobre sa najesť. ArchivesNiekedy sa návšteva vyvinie inak, ako očakávame. Nielen v ľudskom ale i psom svete. Hľa, tu je dôkaz. Nuž nedalo sa o tú palicu podeliť.. "Taká palica je len jedna na dvore! A vôbec, prečo by ju mala dostať práve Daira? Že je staršia? A ja som vyššia a nemám krivé uši!" Láskyplné bozkávačky vystriedal boj. Hysterický krik našej mamy bolo počuť hádam aj o päť domov ďalej. Zrúkla som na mamu, nech neziape, stačí že vreštia psy, potom na Režiséra, ktorý evidentne takúto situáciu zažil prvýkrát. Krvi by sa mu nedorezali, len čumel v úžase. Ale poslúchol, schmatol Dairu za zadné nohy a držal. Ja som chytila Elu a čakali sme na vhodný okamžik. Po chvíli čeľuste povolili a nám sa podarilo psy oddeliť. Obe si odniesli drobné zranenia a zopár stehov. Odvtedy prázdninujú oddelene. Pre pokoj v rodine. A v dedine. Treba ale uznať, že staffordšírsky teriér a československý vlčiak sú pomerne vyrovnaní súperi. ArchivesAuto sme zaparkovali na parkovisku pri seniorskom dome v Kučišdorfskej doline a vydali sme sa po zelenej. Trikrát som sa vrátila vymeniť vodítko. Postroj nechcela, zas sa hrbila. Tak je za obojok na lončke. Nech sa len skúsi sťažovať, že ju škrtím! Cesta je zarastená a na môj vkus málo značená, kedže som dokonale dezorientovací typ. Ešte aj tie suky vedia lepšie tú cestu odhadnúť. Aj bez mapy. Ale sme na zelenej teda stále, občas sa aj ukáže.. (medzitým 4 krát skontrolované podľa vynikajúcej aplikácie mapy.cz). Trasa pokojná až moc, na preplnenie turistami sa nemožno sťažovať. Stretli sme za prvú hodinu jedného človeka. Pri aute mal vyžínač. Kráčame ďalej. Na lúčke pri potoku sa vyhrievajú slepúchy. O sto metrov ďalej konečne voda bez hadov a tak sa psy spokojne chladia a slopú. Sedím a odpočívam, hľadám značku.. tak sme sa konečne stratili! Hurá, môžeme sa ísť nájsť! Na hadej lúčke by sa žiadalo lepšie označenie, značka je až v lese a chodník je ťažko viditeľný. Traja jazdci: konečne poriadny rázcestník s tabuľkami! Máme za sebou 350 výškových metrov. Pri značke táboria skalolezci, predo mnou kráčajú dvaja tatkovia s deťmi. Ja, bradáč a československý vlčiak fučíme v lístí. Cyklista!!! Ako sa sem dostal? Ale už nevládze, tak som pokojnejšia. Kamene sa valia a hluk. Po chvíli asi 10- členná skupina dorastencov v sprievode troch dospelých "dozorcov". Mondokujú na celý les. Sme ešte stále v Karpatoch? Zachránila to najmladšia účastníčka tejto hlučiacej skupiny. Prišla sa pozrieť na Elinu a doniesla mi cukrík čo lepí zuby. Zlatá. Všetci tu hľadajú výhľad na skaly. Asi vedia viac ako ja. Vrchol výletu - vyhliadková veža Veľká homoľa: Vstup na vlastné riziko a v obmedzenom počte. Skupinka seniorov v prístrešku vybaľuje lepeňáky a neveriacky sleduje, ako sa trepem na vežu s dvomi psami. Bože, to je krása! I keď je tu veterno a stavba sa trošku kýve. Parádny zážitok! Naspäť k autu ideme inou trasou. Je super, keď sa dá vrátiť inakšie. Nemusíme sa nutne strácať a stále spoznávame nové. Archives |
Ida Furiková &
Elektra z Blatnických vinic Písačky o vlčiakoch, o psoch, o prírode, o cestovaní.
O zážitkoch z chovateľskej stanice z Iduškinej farmy. |